V nasledujúcich odstavcoch citujeme Egona Bindera, nemeckého odborníka:
„V stredohorských a piesočnatých oblastiach, kde sú ihličnaté lesy dominantné používajú na výrobu dymu zmes mäkkého dreva. Pri pálení mäkkého dreva však treba počítať s tým, že vzniká väčšie množstvo sadzí, v dôsledku čoho môže intenzívna vôňa terpentínu prekryť chuť výsledného produktu. Je to však otázka chuti a vkusu, mnohí totiž prisahajú na to, že najlepší nápoj je živicou ochutené grécke víno a napríklad v Bavorsku mnohí milujú, ba až zbožňujú do čierna vyúdené mäso, ktoré údia ihličnanmi, borievkou, smrekom a jelšou. Najmä ryby sa s obľubou údia na jelši. Používajú nielen kmene a konáre ale aj dôkladne vysušené korene. Existuje ešte jedno palivo, na ktoré by sme nemali zabudnúť, jeho použitie je však u nás zakázané. V močaristých oblastiach, u nás aj v zahraničí (kto už bol v Írsku, môže to len potvrdiť), používajú rašelinu alebo rašelinník močiarny, ktorého dym dodáva údeným produktom nezameniteľnú chuť. Mäso údené borievkou však naďalej patrí k skutočným delikatesám v alpských krajinách a v oblasti Severonemeckej nížiny. Je jedinečné a charakteristické najmä preto, že borievkové bobule nepoužívajú iba na marinovanie šunky, ale konáre a bobule sa často používajú aj na ovoňanie dymu.“
